diary

[8.8.2013]

8. august 2013 at 0:58 | n.
Pocity. Skurvené pocity. Nedokážem si vysvetliť, prečo robíme niektoré veci ktoré vieme, že sú pre nás zlé, ale aj tak ich robíme. Neustále máme potrebu vytvárať si v živote komplikácie, aj keď všetko ide hladko a je nám fajn. A potom sa čudujeme, prečo niesme štastní. Či som to len ja? Len ja si vytváram tieto komplikácie a dôvody aby som nebola štastná?
Neviem prečo ale strašne sa bojím samoty. Na jednú stranu chcem byť už konečne samostatná, chcem sa vedieť sama o seba postarať, ale taktiež chcem mať okolo seba ľudí vďaka ktorím budem štastná, ktorí ma vždy podporia, ktorí tu vždy pre mňa budú.
Taktiež sa bojím sklamania, bojím sa, že tí ľudia ktorích milujem najviac na svete proste raz odídu a mne ostane v srdci jedna veľká diera. Prázdno. Nič. Len ja sama zo svojimi zvrátenými myšlienkami.

Neviem prečo ma teraz popadla chuť písať, ale nejako to potrebujem zo seba vydať. Mám slzy v očiach a ani vlastne netuším prečo. Štve ma celý tento svet, aký je skazený, akí sú ľudia zlí, a ja som jedním z nich. Kedysi som bola úplne iná, bola som dievča ktoré síce nevychádzalo často von a s nikým sa pomaly nebavilo, ale vedela som kto som, aká som, a vedela som že sa nikdy nechcem zmeniť. A aj napriek tomu sa stalo to, čo som nikdy nechcela aby sa stalo. Zmenila som sa. A áno, je pravda že vekom sa každý mení, ale nikdy som nechcela byť taká aká som. Prečo sa namiesto horšieho a horšieho človeka nemožem meniť v lepšieho? Tento svet je tak skurvene tažký, a to mám len ledva 18rokov. Viem že som si toho ešte veľa nezažila, veď každý si povie že mám celý život pred sebou, ale ani si neviete predstaviť ako sa neteším a zároveň teším na budúcnosť. Neviem prečo, ale stále som mala v sebe kúsok optimizmu čo sa týka budúcnosti, aj napriek všetkému čo sa deje teraz. Dúfam a pevne verím že raz budem naozaj štastná a pochopím zmysel tohto zvráteného života.

[24.8.2012] She didn't mind a little rain. At least no one would see her cry.

24. august 2012 at 23:29 | n.
Ležím tu a premýšľam čo by som napísala. V hlave mám asi milión myšlienok a zároveň žiadnu. Pripadám si ako vygumovaná. Posledné dni/týždne mám dosť zvláštne obdobie. Neviem to popísať slovami, ale keby ste sa vžili do mojej kože a hlavou by sa vám premietali myšlienky ako mne, niesom si istá či by ste tomu vôbec chápali. Sama tomu nerozumiem. Sama seba nechápem a už vôbec to všetko neviem vyjariť slovami. Je to tak skurvene tažké.. Chcem odísť, niekam ďaleko, kde ma nikto nebude poznať, chcem začať nový život, odznova. Nenávidim to tu, nenávidim môj život a nenávidim samú seba. Viem, možno to prejde a za pár týždnov si poviem ako mi je dobre, ale nie všetko trvá večne. Jasné že tu boli svetlé chvíľky, keď mi bolo naozaj dobre, tak skurvene dobre, ale netuším kde sa podeli. Vždy je tu hlas v mojej hlave, že nie všetko je také krásne, a čoskoro to skončí, a keď nie, skončím to ja mojim hlúpym premýšľaním, všetko dokašlem a potom sa čudujem prečo mi je znovu smutno, prečo mám znovu tú nechuť do života. Som hlúpa. Ale každý sme, svojím spôsobom.


Cítim sa tak osamelo, ani neviem prečo, mám pár ľudí ktorí ma majú radi, ale ja si stále hovorím že si to len všetko namýšľam, a viete čo, možno nie, možno ma naozaj nemajú radi, možno si to len moj hlas v hlave vymýšľa hlúposti. Neviem čo robiť, chcem byť sama ale zároveň chcem mať okolo seba ľudí, chcem byť milovaná ale zároveň od seba odsúvam ľudí ktorí ma maju radi. Niekedy si prajem aby ma naozaj nikto nemal rád, bola by som celé dni zavretá doma, nikto by sa o mňa nezaujímal, nemala by som starosti a problémy, bola by som chladná a po čase by som si na to zvykla. Som rada sama. Aj napriek tomu že sa nemám rada, som rada sama, mám pokoj, a svojím spôsobom aj časté depresie, ale zvykla by som si, zvykla by som si na život osamote, izolovala by som sa od ľudí a bolo by mi dobre. Ľudia su zlí. Poprípade by som si vymyslela imaginárnych kamarátov, a aj keby som bola sama, bola by som stále s nimi a oni by mi dodávali dobrú náladu. Znie to zvláštne, veľmi zvláštne, ale hodí sa to ku mne, pretože ja som zvláštna.
Posledné mesiace som sa snažila zaradiť medzi ľudí, byť ako oni, aby ma mali radi, ale až teraz som si uvedomila, že aj napriek tomu že som sa stala možno trošku viac spoločenská, aj tak sa medzi nich nehodim, som iná, a iná aj ostanem, nezáleží koľko ľudí budem mať okolo seba.


Zbalím sa a pôjdem preč. Ďaleko. A je mi jedno že nemám absolútne žiadne peniaze, že ma možno dajú hľadať, že sa mi môže niečo stať, je mi to absolútne jedno. Naozaj. Kebyže niesom zbabelec, urobím to. Ale hádajte čo? Zbabelec je moje druhé meno.

[9.8.2012] You have to run from your past.

9. august 2012 at 3:50 | n.
Najhoršie čo môžete urobiť o 3 v noci je čítať si staré konverzácie s človekom ktorého ste kedysi ľúbili.

Ani neviem čo ma to napadlo, mala som chuť mu napísať, či niekam odchádza pretože som sa dozvedela z kamarátovho facebooku že odchádza na 10 mesiacov. Asi do Francúzka. Dobre, to je vlastne jedno, pointa je, že som skončila čítaním našich starých konverzácii,tesne po rozchode, a zrazu som sa pristihla ako mi stekajú slzy po tvári rýchlosťou 100km/h.
Viete, je to naozaj zvláštne, ako ma dokážu takto zobrať takéto veci, aj keď už som znovu štastne zadaná a zamilovaná. Nieje to proste zvláštne? Neviem prečo to tak je, ale myslím si, že keď niekoho ľúbim, ľúbim ho celým srdcom, a preto to potom takto bolí. Je to chyba. Nemala by som sa tak rýchlo pripútať ku človeku, lebo potom to končí len väčšim sklamaním. Ale, prečo to vlastne musí skončiť?

Viete čo by som chcela robiť v živote? Chcem cestovať, objavovať nové miesta na svete, kochať sa krásou nových miest, spoznávať nové kultúry, byť užitočná a hlavne štastná. a viete čo? Verím, že sa mi to raz splní..

PS: Keď tak čítam staršiu a staršiu konverzáciu, myslím, že aj keď niekoho naozaj ľúbite, niekedy to nestačí, pretože pocit, že vám ten človek ubližuje, aj keď nie naschvál, a aj keď vás tiež ľúbi, je proste najhorší na svete. Trápenie kvoli tomu človeku, je najhoršia vec na svete.
PS2: A stále mi na ňom záleží. Ako aj na M. Pretože, to že sme sa rozišli, neznamená že mi už na nich nezáleží. Stále ich budem mať v srdci ako ľudí, ktorých som z celého srdca ľúbila. M. dokonca milovala. Lebo prvá ozajstná láska je niečo užasné, a ja som štastná že som ju prežila s tak dobrým človekom. A ostali sme kamaráti, respektíve "starí známi", ale aspoň sme sa nerozišli v zlom, a aj teraz si dokonca niekedy napíšeme ako sa máme a ako sa nám darí.

PS3: A áno, asi už budete mať kompletný zmätok, ale...
.. Ľúbim ho <3

[8.7.2012] Life begins at the end of your comfort zone.

8. july 2012 at 13:22 | n.

Viem,viem, zase som mesiac nenapísala. Za ten posledný mesiac, sa toho viac menej dosť zmenilo. Cítila som/cítim sa ako na horskej dráhe. Viete, raz som štastná, mám za sebou pekný deň, proste mi je fajn, a potom znovu, príjde niečo čo mi zrazí nohy na kolená, a pristihnem sa ako ležím schúlená v posteli a plačem.
Behom tohto mesiaca čo som nepísala, som sa stihla pohádať s mamou asi 218658x, a neraz som jej vykričala že ujdem z domu, alebo sa zabijem. Whatever, už je to za nami (ako tak), a nejako sme sa uzmierili. Ale keby ste vedeli ako som sa v tú chvíľu cítila, mala som sto chutí újsť a už nikdy sa nevrátiť.. V tú chvíľu by som toho bola naozaj schopná.
Vysvedšenie bolo fajn. a vlastne, to asi naozaj nikoho nezaujíma..


Už tu máme 8 dní prázdnin. Tieto voľné dni trávim prevažne s pre mňa najbližšími ľudmi, a to s ním, s najlepšiou kamarátkou, s najlepším kamarátom (s ním sa teda idem stretnúť, pretože bol na dovolenke), a tak nejako, snažím sa nesedieť doma, ako som trávila posledné 2 alebo 3 letá. Zatial mi je naozaj dobre, dokonca som sa včera pristihla ako hovorím K. že už mi on vôbec nechýba. Tak ako,občas si spomeniem, ale, teraz mi je naozaj fajn, aaa.. proste mi je fajn, aspoň zatiaľ.. :)

[4.6.2012] Things change, doesn't mean they get better.

4. june 2012 at 22:42 | n.
Po pár dňoch sa ozývam znovu.
Ani neviem prečo, ale mám chuť písať. Aj keď sa už asi hodinu chystám do postele, no stále ma niečo vyruší a núti premýšľať (alebo je to väčšinou len facebook [respektíve tumblr] kde odseriem polku dňa,ale o tom radšej pomlčme..)
Ešte pred 2 hodinami som sa cítila ako keby som šla vybuchnúť. Keby sa ma čo i len niekto v tú chvíľu dotkol, asi by som na ňho začala vrieskať,poprípade by som mu vylepila. Nervy mi pracovali ostošesť, a ja som nevedela čo zo sebou. Zrazu mi začali stekať slzy. A je to tu znovu. Nával emócií. Hlavou sa mi premietalo asi milión myšlienok, a nie a nie ich zastaviť. Chcela som potlačiť tie myšlienky a s nimi aj tú bolesť, ale nemohla som. Zdalo sa, že všetko je tak strašne fucked up, že to už viac ani nemôže byť. A veru,može. Šla som sa prejsť, že prevetrám hlavu a možno mi bude lepšie. Došla som sa miesto, kde chodím pomerne každý deň, zapálila som si, a tie myšlienky nechceli odísť. Bolo ich viac. A stále viac. Stále sa vynárali z mysle nové a nové myšlienky, dokonca aj roky staré. Mala som chuť plakať. Revať. Kričať. Hocičo, len aby som zastavila tú bolesť. Nešlo to. Nedokázala som sa rozplakať. Niekedy sa cítim ako keby som mala blok. Chcem plakať, no nejde to. No potom to prišlo. Prvá slza, potom ďalšia, a za nimi kopu ďalších. Cítila som sa ako totálny idiot. Sedím tam, plačem, ruky som mala trošku od krvi a vôbec som si neuvedomovala že môže ísť niekto okolo. Ale fajn, aj keby, pravdepodobne by som to odignorovala. Bola som v stave, keď mi bolo respektíve všetko jedno. Ten pocit. Ten odporný pocit, keď už neviete čo zo sebou len aby to všetko prestalo, tá bolesť, to trápenie.. všetko...


Po tomto si už vážne pripadám ako idiot. A tipujem,že vy si to myslíte tiež.
Myslím že je už naozaj čas ísť spať. Zajtra bude tažký deň, a ja som sa nič neučila, absolutne som sa na to vykašlala, a viete čo, mám to v riti. Naozaj. Nabudúci rok bude lepší, verím v to. (Aj keď to hovorím každý rok.) ..

[2.6.2012] There is no point, that's the point.

2. june 2012 at 14:48 | n.
Zdravíííím.
Tak dlho som nič nepridala,tuším to už je mesiac aj niečo. Mrzí ma to, naozaj, aj keď to tu číta fakt minimum ľudí. Ale keď občas zájdem na môj blog, a pozriem si návštenovsť, vždy sa čudujem ako tu môže byť za týžden návštvenosť okolo 40.
Posledné dni/týždne/mesiace sú fakt nahovno. Keď si čítam posledný článok ktorý som sem písala, pamätám si, že ten deň bol ešte fajn, a hneď deň na to,sa to zase zrútilo. Viete, ako domček z karát.
Prišli dni ešte väčšej depresie, preplakaných nocí a dorezaných rúk (a áno som blázon,kľudne ma odcudzte). Potom prišlo sedenie u psychologičky, a aj keď mi vlastne ani s ničím nepomohla, zlepšovalo sa to. Od vtedy som si neublížila. Aj kvôli mamke. Zistila to. A začala sa trápiť aj ona. Preklínala som sa za to.

A teraz.. teraz je to ako na horskej dráhe.. Jeden deň je fajn, druhý je zas na hovno. A tak to ide dookola. Ešte k tomu aj posledné týždne tak veľa jem. Pred tým, som pomaly nič nejedla, išlo mi to tak dobre, a potom, sa to zrútilo, jem jem jem, a niekedy sa neviem zastaviť. Striedajú sa mi dni hladovenia s dňami prežierania. A už ani necvičím. Vydržalo mi to 25dní, aj to sama seba nechápem. Ale videla som pokroky, a potom sa mi v jeden deň nechcelo cvičiť, na druhý deň znova, a odvtedy som už znovu necvičila. Mala by som začať zvovu.. ale keď mne sa tak nechce...

Poznáte ten pocit keď vidíte človeka, s ktorým ste kedysi strávili každý deň, vraveli ste mu všetko, zdieľali ste sním vaše žážitky, úsmevy, ale aj smutné chvíle? A teraz sa ani len nepozdravíte, nevenuje vám ani jeden pohľad. Vtedy si uvedomíte,že by ste boli najštastnejší na svete ak by sa to všetko vrátilo späť, nezáleží na tom aké to všetko bolo, či už zlé, alebo dobré, chceli by ste to späť. Tlačia sa vám slzy do očí, a vy neviete či na toho človeka naďalej zazerať alebo len sklopiť hlavu aby nikto nevidel váš smutný pohľad v očiach. Tento pocit prežívam pomaly každý deň..
A viete čo je najhorší pocit na svete? Vedieť, že pre človeka, pre ktorého ste kedysi znamenali tak veľa, už neznamenáte nič.

Pred pár minutami, počas písania tohto článku, som si uvedomila že sa chcem blogu venovať viac. Potrebujem to, aj keď možno pri písaní týchto článkov vyroním pár sĺz, ale uľaví sa mi, a je mi lepšie. Naozaj.
Zbožňujem ten pocit keď prídem na blog a pri článku vidím nový komentár.. naozaj to človeka poteší.
Tak sa lúčim zatiaľ, snáď len na pár dní, budem sa snažíť pridávať čo najviac, podľa chuti, viete.
Idem sa prejsť, prevetrať myšlienky, majte sa dobre. :)

[23.4.2012] Fuck fuck fuckity fuck.

23. april 2012 at 23:15 | n.
Od zajtra nepapám. Respektíve len minimálne.
Ja to dám.
Lalalala. Je mi fajn. Teda, je mi lepšie, ako mi bolo.
A to už je čo povedať.
Keď si pomyslím, že pred pár dňami som bola úplne na dne. úplne úplne hlboko v tej najväčšej riti, v najväčšej depresii.
Ale už je mi lepšie. Naozaj.
Som pripravená na lepší život, hah.
Viete čo? Som na seba hrdá. Už 7my deň cvičím! Každý deň cca 20minút. 30day shred.
A milujem vodu! Hah. Som divná.
Dobre dobre, idem si ja ľahnúť, pozrieť sa ešte do "užasnej" geografie, ktorú z celého srdca neznášam, a môžem pokojne zaspinkať. zabuvať, chňachňa.
kroch.
som šviňka sviňkatá.
šibe mi?
vôbec nie .. (:D)
dobre, radšej si pozrite nejaké čučomučokrasneorigosuperbombastiko obrazočky z mojho milovaneho tumblrika:3
môžem potvrdiť že už aj ja som meganajviac závislá na ňom. bajdwej, tuna kliknite, ak sa chcete ponoriť do mojich myšlienok.
mucky muck.
už viem prečo som v takejto weird nálade.
určite z toho 5hodinového sedenia nad fyzikou,hah.
aj tak mám pocit že tie príklady počítať neviem.
a mám pocit že to nieje len pocit že to neviem.
a mám pocit že to nieje len pocit že mám pocit že to neviem.
mám pokračovať?
ehm,radšej nie.
Myslím že vás to tu už asi nebaví čítať, však.
Síce, aj tak tu vediem monológ a nikto to tu aj tak skoro nečíta.
Taaaaaaak... idem

tam bývam, viete. ja len tak, aby ste mali predstavu.

[17.4.2012] I like being alone, but I don't like feeling alone.

17. april 2012 at 22:03 | n.

"Maybe they won't all go away, but they'll fade.."


Som blázon.
Som chorá.
Viem to. Nepotrebujem dalších ľudí aby mi to pripomínali. Ďakujem, naozaj nie.

[14.4.2012] It's amazing how someone can break your heart, but you still love them with all the little pieces.

14. april 2012 at 16:15 | n.
well actually,i do, but..whatever

Už neviem, čo mám robiť. Cítim sa tak strašne odporne, znechutene, a zároveň....hmm, ja ani neviem.
Včerajší deň sa niesol v znamení pohrôm. Seriózne. Asi začínam veriť na piatok 13. /Dobre, robím si srandu..ale aj tak/.
Dva krát sme utekali pred policajtmi, utešovali sme neznáme opité dievča, naštval ma kamarát, a povedala som si že už nikdy nepijem. Teda v tom zmysle, že nikdy nechcem skončiť ako to opité dievča čo včerajška.

Som jedna z tých "divných" ľudí ktorí odsudzujú alkohol. Respektíve ľudí ktorí sa nevedia zabaviť bez alkoholu a každý piatok sa idú zryť ako činky. A aj napriek tomu som si včera trošku vypila. Len minimálne, naozaj.. A pravdou je, že to neľutujem. Nebola som predsa maximálne opitá. A dobrá vec je, že som sa nehanbila rozprávať s ľudmi. ĽUDMI. Chápete? JA! Hah... No dobre, aj tak. Poslednú dobu robím hlúposti, za ktoré niesom hrdá. Pravdepodobne preto, aby som "unikla" z relity. A možno ma to všetko zmenilo. Teda nie zmenilo, len mám nejakú krízu, a utápam to takto, robím pičoviny a aj tak mi je na druhý deň stále nahovno, takže to respektíve ani nemá význam. Snažím sa nemyslieť na to zlé. Naozaj. Ale proste väčšinou sa mi to nedarí...

[11.4.2012] I hate that I'm still hoping.

11. april 2012 at 21:01 | n.
Mám krízu. skurvenú krízu. robím pičoviny, za ktoré som ľudí vkuse odsudzovala. JA. Nechápem sa. naozaj.
HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP. HELP.


Všetko sa zdá byť tak fajn, a pritom to fajn vôbec nieje. Cítim sa.. divne. ani to neviem popísať. chcem sa cítiť dobre, chcem byť so sebou spokojná, chcem byť stará Nika. Prosím, nič viač nežiadam.

Neviem sa dočkať dňa keď opustím túto skurvenú krajinu. Keď budem žiť sama. Budem si robiť čo chcem, a budem štastná... Už len sa modliť nech tento deň nastane čo najskôr.

PS: keď som bola s ním, bola som iný človek. pred chvíľou mi to došlo. chcem to späť..

Dovidenia
 
 

Advertisement
Reklama