August 2013

[8.8.2013]

8. august 2013 at 0:58 | n. |  diary
Pocity. Skurvené pocity. Nedokážem si vysvetliť, prečo robíme niektoré veci ktoré vieme, že sú pre nás zlé, ale aj tak ich robíme. Neustále máme potrebu vytvárať si v živote komplikácie, aj keď všetko ide hladko a je nám fajn. A potom sa čudujeme, prečo niesme štastní. Či som to len ja? Len ja si vytváram tieto komplikácie a dôvody aby som nebola štastná?
Neviem prečo ale strašne sa bojím samoty. Na jednú stranu chcem byť už konečne samostatná, chcem sa vedieť sama o seba postarať, ale taktiež chcem mať okolo seba ľudí vďaka ktorím budem štastná, ktorí ma vždy podporia, ktorí tu vždy pre mňa budú.
Taktiež sa bojím sklamania, bojím sa, že tí ľudia ktorích milujem najviac na svete proste raz odídu a mne ostane v srdci jedna veľká diera. Prázdno. Nič. Len ja sama zo svojimi zvrátenými myšlienkami.

Neviem prečo ma teraz popadla chuť písať, ale nejako to potrebujem zo seba vydať. Mám slzy v očiach a ani vlastne netuším prečo. Štve ma celý tento svet, aký je skazený, akí sú ľudia zlí, a ja som jedním z nich. Kedysi som bola úplne iná, bola som dievča ktoré síce nevychádzalo často von a s nikým sa pomaly nebavilo, ale vedela som kto som, aká som, a vedela som že sa nikdy nechcem zmeniť. A aj napriek tomu sa stalo to, čo som nikdy nechcela aby sa stalo. Zmenila som sa. A áno, je pravda že vekom sa každý mení, ale nikdy som nechcela byť taká aká som. Prečo sa namiesto horšieho a horšieho človeka nemožem meniť v lepšieho? Tento svet je tak skurvene tažký, a to mám len ledva 18rokov. Viem že som si toho ešte veľa nezažila, veď každý si povie že mám celý život pred sebou, ale ani si neviete predstaviť ako sa neteším a zároveň teším na budúcnosť. Neviem prečo, ale stále som mala v sebe kúsok optimizmu čo sa týka budúcnosti, aj napriek všetkému čo sa deje teraz. Dúfam a pevne verím že raz budem naozaj štastná a pochopím zmysel tohto zvráteného života.