[8.8.2013]

8. august 2013 at 0:58 | n. |  diary
Pocity. Skurvené pocity. Nedokážem si vysvetliť, prečo robíme niektoré veci ktoré vieme, že sú pre nás zlé, ale aj tak ich robíme. Neustále máme potrebu vytvárať si v živote komplikácie, aj keď všetko ide hladko a je nám fajn. A potom sa čudujeme, prečo niesme štastní. Či som to len ja? Len ja si vytváram tieto komplikácie a dôvody aby som nebola štastná?
Neviem prečo ale strašne sa bojím samoty. Na jednú stranu chcem byť už konečne samostatná, chcem sa vedieť sama o seba postarať, ale taktiež chcem mať okolo seba ľudí vďaka ktorím budem štastná, ktorí ma vždy podporia, ktorí tu vždy pre mňa budú.
Taktiež sa bojím sklamania, bojím sa, že tí ľudia ktorích milujem najviac na svete proste raz odídu a mne ostane v srdci jedna veľká diera. Prázdno. Nič. Len ja sama zo svojimi zvrátenými myšlienkami.

Neviem prečo ma teraz popadla chuť písať, ale nejako to potrebujem zo seba vydať. Mám slzy v očiach a ani vlastne netuším prečo. Štve ma celý tento svet, aký je skazený, akí sú ľudia zlí, a ja som jedním z nich. Kedysi som bola úplne iná, bola som dievča ktoré síce nevychádzalo často von a s nikým sa pomaly nebavilo, ale vedela som kto som, aká som, a vedela som že sa nikdy nechcem zmeniť. A aj napriek tomu sa stalo to, čo som nikdy nechcela aby sa stalo. Zmenila som sa. A áno, je pravda že vekom sa každý mení, ale nikdy som nechcela byť taká aká som. Prečo sa namiesto horšieho a horšieho človeka nemožem meniť v lepšieho? Tento svet je tak skurvene tažký, a to mám len ledva 18rokov. Viem že som si toho ešte veľa nezažila, veď každý si povie že mám celý život pred sebou, ale ani si neviete predstaviť ako sa neteším a zároveň teším na budúcnosť. Neviem prečo, ale stále som mala v sebe kúsok optimizmu čo sa týka budúcnosti, aj napriek všetkému čo sa deje teraz. Dúfam a pevne verím že raz budem naozaj štastná a pochopím zmysel tohto zvráteného života.

 

Úvaha: "Chcela by si byť nesmrteľná?"

28. november 2012 at 13:49 | n.
Viem že som tu strašne dlho nebola, a neozvala sa, ale proste nemala som chuť, a neviem, strašne strašne veľa vecí sa zmenilo od kedy som naposledy písala. Ale o tom možno napíšem článok niekedy inokedy. Teraz tu však mám úvahu do školy o nesmrtelnosti, ktorú som pred chvíľou dopísala, a bola by som rada keby ste si to prečítali a povedali mi váš názor. (Aj keď asi to tu veľa ľudí už nenavštevuje,haha, ale to vôbec nevadí, mne monológ absolutne vyhovuje).


....Keby sa ma niekto spýtal, či by som chcela byť nesmrteľná, asi by som pravdepodobne povedala nie. Všetko to totižto záleží na situácií v ktorej by som bola, akým obdobím by som si prechádzala, ale hlavne, či by som v tom momente bola šťastná alebo nie.
celá úvaha v celom článku.

[24.8.2012] She didn't mind a little rain. At least no one would see her cry.

24. august 2012 at 23:29 | n. |  diary
Ležím tu a premýšľam čo by som napísala. V hlave mám asi milión myšlienok a zároveň žiadnu. Pripadám si ako vygumovaná. Posledné dni/týždne mám dosť zvláštne obdobie. Neviem to popísať slovami, ale keby ste sa vžili do mojej kože a hlavou by sa vám premietali myšlienky ako mne, niesom si istá či by ste tomu vôbec chápali. Sama tomu nerozumiem. Sama seba nechápem a už vôbec to všetko neviem vyjariť slovami. Je to tak skurvene tažké.. Chcem odísť, niekam ďaleko, kde ma nikto nebude poznať, chcem začať nový život, odznova. Nenávidim to tu, nenávidim môj život a nenávidim samú seba. Viem, možno to prejde a za pár týždnov si poviem ako mi je dobre, ale nie všetko trvá večne. Jasné že tu boli svetlé chvíľky, keď mi bolo naozaj dobre, tak skurvene dobre, ale netuším kde sa podeli. Vždy je tu hlas v mojej hlave, že nie všetko je také krásne, a čoskoro to skončí, a keď nie, skončím to ja mojim hlúpym premýšľaním, všetko dokašlem a potom sa čudujem prečo mi je znovu smutno, prečo mám znovu tú nechuť do života. Som hlúpa. Ale každý sme, svojím spôsobom.


Cítim sa tak osamelo, ani neviem prečo, mám pár ľudí ktorí ma majú radi, ale ja si stále hovorím že si to len všetko namýšľam, a viete čo, možno nie, možno ma naozaj nemajú radi, možno si to len moj hlas v hlave vymýšľa hlúposti. Neviem čo robiť, chcem byť sama ale zároveň chcem mať okolo seba ľudí, chcem byť milovaná ale zároveň od seba odsúvam ľudí ktorí ma maju radi. Niekedy si prajem aby ma naozaj nikto nemal rád, bola by som celé dni zavretá doma, nikto by sa o mňa nezaujímal, nemala by som starosti a problémy, bola by som chladná a po čase by som si na to zvykla. Som rada sama. Aj napriek tomu že sa nemám rada, som rada sama, mám pokoj, a svojím spôsobom aj časté depresie, ale zvykla by som si, zvykla by som si na život osamote, izolovala by som sa od ľudí a bolo by mi dobre. Ľudia su zlí. Poprípade by som si vymyslela imaginárnych kamarátov, a aj keby som bola sama, bola by som stále s nimi a oni by mi dodávali dobrú náladu. Znie to zvláštne, veľmi zvláštne, ale hodí sa to ku mne, pretože ja som zvláštna.
Posledné mesiace som sa snažila zaradiť medzi ľudí, byť ako oni, aby ma mali radi, ale až teraz som si uvedomila, že aj napriek tomu že som sa stala možno trošku viac spoločenská, aj tak sa medzi nich nehodim, som iná, a iná aj ostanem, nezáleží koľko ľudí budem mať okolo seba.


Zbalím sa a pôjdem preč. Ďaleko. A je mi jedno že nemám absolútne žiadne peniaze, že ma možno dajú hľadať, že sa mi môže niečo stať, je mi to absolútne jedno. Naozaj. Kebyže niesom zbabelec, urobím to. Ale hádajte čo? Zbabelec je moje druhé meno.

Where to go next

Advertisement